Rímske právo v kráľovstve (21 Apr 753 Jahr v. Chr. – 31 Dez 511 Jahr v. Chr.)

Beschreibung:

Obdobie práva archaického - existuje nejaké právo, ale má veľmi primitívnu podobu


ZNAKY:
- veľmi formálne
- prepájané s náboženskými predstavami


PRÁVNE PRAMENE:
Existoval iba jeden prameň - právny obyčaj (consuetudo), teda nepísané právo (ius non scriptum)


PRÁVNY OBYČAJ:
Právo bolo dedené z generácie na generáciu a preto môžeme nazývať tento právny obyčaj aj zvykom (mores maiorum).

Jeho výhodou bolo, že nevyžadoval k zmene novelizácie alebo hlasovanie. Stačí aby väčšina rímskej spoločnosti bola presvedčená o tom, že nejaké pravidlo má alebo nemá platiť.

Jeho nevýhodou je, že ako každý právny obyčaj nie je zachytený písomne. Existovali len v ľudskej pamäti. Tým si ho mohol každý vysvetliť po svojom, pretože pamätať sa dá rôzne. Preto bolo nutné nájsť orgán alebo mechanizmus, kto bude rozhodovať o tom ako dané pravidlo platí v prípade pochybnosti.

Orgánom bol kráľ a bol jediným vykladačom právneho obyčaja a tým, kto ho doplňoval. Vyhlasoval výroky na zhromaždeniach, ktoré sa označujú ako kráľovské zákony (leges regiae).

Údajne tieto kráľovské zákony boli spísané na prelome 6. až 5. storočia p.n.l. kňazom (pontifikom) Papiriusom - ius civile papirianum.

Nepísaný charakter obyčajového práva a s tým, že pamätať sa dá rôzne spôsobovalo napätie medzi dvomi základnými skupinami rímskeho obyvateľstva - patríciami (bohatí) a plebejcami (chudobní). Pri právnych sporoch mali patríciovia vždy navrch, kedže o prijatí žaloby rozhodoval patrícijský úradník, pravidlo vykládal kňaz (tiež patrícius) a o výsledku rozhodoval sudca (rovnako patrícius).

Zugefügt zum Band der Zeit:

Datum: